Vtedy v lese: Svieži vietor environmentálneho filmu

Nároky na environmentálne filmy sú každým rokom väčšie, pretože aj požiadavky spojené s klimatickými zmenami sa neustále vyvíjajú. Čisto politické filmy sa stávajú emocionálne neuchopiteľnými a ukázať vizuálnu krásu prostredia už často nestačí na to, aby sa u diváctva prehĺbil záujem o životné prostredie. Fínska režisérka Virpi Suutari sa v dokumente Vtedy v lese s touto výzvou popasovala viac než úctyhodne. Nepodlieha jednoduchým klišé, ale dopĺňa obrazovú poéziu o politický kontext, ktorý reflektuje dynamiku dnešných mládežníckych hnutí.

Nároky na environmentálne filmy sú každým rokom väčšie, pretože aj požiadavky spojené s klimatickými zmenami sa neustále vyvíjajú. Čisto politické filmy sa stávajú emocionálne neuchopiteľnými a ukázať vizuálnu krásu prostredia už často nestačí na to, aby sa u diváctva prehĺbil záujem o životné prostredie. Fínska režisérka Virpi Suutari sa v dokumente Vtedy v lese s touto výzvou popasovala viac než úctyhodne. Nepodlieha jednoduchým klišé, ale dopĺňa obrazovú poéziu o politický kontext, ktorý reflektuje dynamiku dnešných mládežníckych hnutí.

Sledujeme mladých aktivistov z organizácie Extinction Rebellion Finland – prostredníctvom menšej iniciatívy sa usilujú o zmenu zameranú na ochranu laponských lesov. Postupne sa zoznamujeme s protagonistami, z ktorých vychádzajú dve ústredné postavy. Rýchlo rozprávajúca Ida, študentka lesníctva, sa netají svojimi hlbokými znalosťami. Nebojí sa spochybňovať názory politikov ani rodiny. Naopak, éterická mladá aktivistka Minka, bojuje so svojou úzkosťou, ktorá pramení zo stavu sveta naokolo. Odmieta byť vnímaná ako „precitlivená“ – to dokazuje racionálnou snahou dosiahnuť zlepšenie v prostredí mužských autorít, ktoré ju pre to neustále spochybňujú.

Ako diváctvo sme striedavo svedkami hrejivej prírodnej rozprávky (ako naznačuje názov) a lobistických stretnutí. Zábery vodnej hladiny, hustých lesov a divokej fauny kontrastujú s obrazmi mestských protestov. Režisérka sa vyhýba jednostranným naratívom, miesto toho zobrazuje komplexný obraz, kde sa stretávajú rôzne pohľady na systém ochrany prírody.

Medzi najsilnejšie chvíle patria práve konverzácie so starými rodičmi či pracovníkmi v lesnom hospodárstve. Napriek citeľnej frustrácii, ktorá pramení z odlišných názorov, sa stále dokážu rozprávať v pokoji a s nadhľadom. Občas sa ukáže, že majú predsa len niečo spoločné.

Sledujeme mladých aktivistov z organizácie Extinction Rebellion Finland – prostredníctvom menšej iniciatívy sa usilujú o zmenu zameranú na ochranu laponských lesov. Postupne sa zoznamujeme s protagonistami, z ktorých vychádzajú dve ústredné postavy. Rýchlo rozprávajúca Ida, študentka lesníctva, sa netají svojimi hlbokými znalosťami. Nebojí sa spochybňovať názory politikov ani rodiny. Naopak, éterická mladá aktivistka Minka, bojuje so svojou úzkosťou, ktorá pramení zo stavu sveta naokolo. Odmieta byť vnímaná ako „precitlivená“ – to dokazuje racionálnou snahou dosiahnuť zlepšenie v prostredí mužských autorít, ktoré ju pre to neustále spochybňujú.

Ako diváctvo sme striedavo svedkami hrejivej prírodnej rozprávky (ako naznačuje názov) a lobistických stretnutí. Zábery vodnej hladiny, hustých lesov a divokej fauny kontrastujú s obrazmi mestských protestov. Režisérka sa vyhýba jednostranným naratívom, miesto toho zobrazuje komplexný obraz, kde sa stretávajú rôzne pohľady na systém ochrany prírody.

Medzi najsilnejšie chvíle patria práve konverzácie so starými rodičmi či pracovníkmi v lesnom hospodárstve. Napriek citeľnej frustrácii, ktorá pramení z odlišných názorov, sa stále dokážu rozprávať v pokoji a s nadhľadom. Občas sa ukáže, že majú predsa len niečo spoločné.

Začínajú rebéliou, ale nekončia pri nej

Začínajú rebéliou, ale nekončia pri nej

Organizácie tohto charakteru čelia v poslednom čase kritike za to, že ich konania vyvolávajú rozruch bez viditeľnej snahy o zmysluplné kroky. Napriek mladému veku protagonistov vlastné motivácie vždy podkladajú argumentami, no nezabúdajú, že dôležité sú aj drobné zmeny a nenásilná „neposlušnosť”. Sami sa preto pýtajú, prečo sú vlastne vnímaní ako radikálni, keď sa len snažia chrániť tých slabších.

Toto zobrazenie klimatického aktivizmu je tým, čo do environmentálneho filmu prináša osviežujúci prístup. Nie sú to iba veľkolepé gestá bez pointy, ale každodenná snaha nájsť spoločné riešenie. Vo filme sú použité aj viaceré archívne zábery podobných protestov. Zatiaľ čo v minulosti boli tieto iniciatívy postavené skôr na osobnom presvedčení, dnes naplno využívajú vedecké zistenia a už nie sú také náchylné na protiútok veľkých spoločností.

Naliehavosť témy však Suutari nevedie k prehnanému obdivu. Nezobrazuje aktivistov a aktivistky ako hrdinov a hrdinky s odpoveďami na všetky problémy, ale ako mladých ľudí so svojimi slabosťami, naivitou, neuveriteľnou energiou a odvahou.

Hravá kamera Teemu Liakka a Jani Kumpulainena dokázala zachytiť ich bežné dni plné rozhovorov, radosti či tancovania. Vytvárajú atmosféru mládežníckej ľahkosti, v ktorej sa aspoň na chvíľu environmentálna úzkosť stráca. Idina babka v jednom zábere hovorí, že si mladí ľudia nemusia na svoje plecia brať všetky strasti sveta. Ida jej bez váhania odpovedá: „Zoberiem si toľko, koľko unesiem.“

Zaujímavé je aj to, ako film rozdeľuje diváctvo. Zatiaľ čo niektorých môže „radikalizmus“ mladých aktivistov iritovať, iných zase osloví ich neoblomná odhodlanosť a pocit, že konať treba hneď, pretože čas sa kráti. Všetci sa zhodujú, že prírodu treba chrániť, ale názor, akými prostriedkami a v akom veľkom rozsahu, sa líši. Vyvstáva tak otázka, ako sa zjednotiť v téme, ktorá sa bezpochyby týka nás všetkých.

Organizácie tohto charakteru čelia v poslednom čase kritike za to, že ich konania vyvolávajú rozruch bez viditeľnej snahy o zmysluplné kroky. Napriek mladému veku protagonistov vlastné motivácie vždy podkladajú argumentami, no nezabúdajú, že dôležité sú aj drobné zmeny a nenásilná „neposlušnosť”. Sami sa preto pýtajú, prečo sú vlastne vnímaní ako radikálni, keď sa len snažia chrániť tých slabších.

Toto zobrazenie klimatického aktivizmu je tým, čo do environmentálneho filmu prináša osviežujúci prístup. Nie sú to iba veľkolepé gestá bez pointy, ale každodenná snaha nájsť spoločné riešenie. Vo filme sú použité aj viaceré archívne zábery podobných protestov. Zatiaľ čo v minulosti boli tieto iniciatívy postavené skôr na osobnom presvedčení, dnes naplno využívajú vedecké zistenia a už nie sú také náchylné na protiútok veľkých spoločností.

Naliehavosť témy však Suutari nevedie k prehnanému obdivu. Nezobrazuje aktivistov a aktivistky ako hrdinov a hrdinky s odpoveďami na všetky problémy, ale ako mladých ľudí so svojimi slabosťami, naivitou, neuveriteľnou energiou a odvahou.

Hravá kamera Teemu Liakka a Jani Kumpulainena dokázala zachytiť ich bežné dni plné rozhovorov, radosti či tancovania. Vytvárajú atmosféru mládežníckej ľahkosti, v ktorej sa aspoň na chvíľu environmentálna úzkosť stráca. Idina babka v jednom zábere hovorí, že si mladí ľudia nemusia na svoje plecia brať všetky strasti sveta. Ida jej bez váhania odpovedá: „Zoberiem si toľko, koľko unesiem.“

Zaujímavé je aj to, ako film rozdeľuje diváctvo. Zatiaľ čo niektorých môže „radikalizmus“ mladých aktivistov iritovať, iných zase osloví ich neoblomná odhodlanosť a pocit, že konať treba hneď, pretože čas sa kráti. Všetci sa zhodujú, že prírodu treba chrániť, ale názor, akými prostriedkami a v akom veľkom rozsahu, sa líši. Vyvstáva tak otázka, ako sa zjednotiť v téme, ktorá sa bezpochyby týka nás všetkých.

Nároky na environmentálne filmy sú každým rokom väčšie, pretože aj požiadavky spojené s klimatickými zmenami sa neustále vyvíjajú. Čisto politické filmy sa stávajú emocionálne neuchopiteľnými a ukázať vizuálnu krásu prostredia už často nestačí na to, aby sa u diváctva prehĺbil záujem o životné prostredie. Fínska režisérka Virpi Suutari sa v dokumente Vtedy v lese s touto výzvou popasovala viac než úctyhodne. Nepodlieha jednoduchým klišé, ale dopĺňa obrazovú poéziu o politický kontext, ktorý reflektuje dynamiku dnešných mládežníckych hnutí.

Nároky na environmentálne filmy sú každým rokom väčšie, pretože aj požiadavky spojené s klimatickými zmenami sa neustále vyvíjajú. Čisto politické filmy sa stávajú emocionálne neuchopiteľnými a ukázať vizuálnu krásu prostredia už často nestačí na to, aby sa u diváctva prehĺbil záujem o životné prostredie. Fínska režisérka Virpi Suutari sa v dokumente Vtedy v lese s touto výzvou popasovala viac než úctyhodne. Nepodlieha jednoduchým klišé, ale dopĺňa obrazovú poéziu o politický kontext, ktorý reflektuje dynamiku dnešných mládežníckych hnutí.

Sledujeme mladých aktivistov z organizácie Extinction Rebellion Finland – prostredníctvom menšej iniciatívy sa usilujú o zmenu zameranú na ochranu laponských lesov. Postupne sa zoznamujeme s protagonistami, z ktorých vychádzajú dve ústredné postavy. Rýchlo rozprávajúca Ida, študentka lesníctva, sa netají svojimi hlbokými znalosťami. Nebojí sa spochybňovať názory politikov ani rodiny. Naopak, éterická mladá aktivistka Minka, bojuje so svojou úzkosťou, ktorá pramení zo stavu sveta naokolo. Odmieta byť vnímaná ako „precitlivená“ – to dokazuje racionálnou snahou dosiahnuť zlepšenie v prostredí mužských autorít, ktoré ju pre to neustále spochybňujú.

Ako diváctvo sme striedavo svedkami hrejivej prírodnej rozprávky (ako naznačuje názov) a lobistických stretnutí. Zábery vodnej hladiny, hustých lesov a divokej fauny kontrastujú s obrazmi mestských protestov. Režisérka sa vyhýba jednostranným naratívom, miesto toho zobrazuje komplexný obraz, kde sa stretávajú rôzne pohľady na systém ochrany prírody.

Medzi najsilnejšie chvíle patria práve konverzácie so starými rodičmi či pracovníkmi v lesnom hospodárstve. Napriek citeľnej frustrácii, ktorá pramení z odlišných názorov, sa stále dokážu rozprávať v pokoji a s nadhľadom. Občas sa ukáže, že majú predsa len niečo spoločné.

Sledujeme mladých aktivistov z organizácie Extinction Rebellion Finland – prostredníctvom menšej iniciatívy sa usilujú o zmenu zameranú na ochranu laponských lesov. Postupne sa zoznamujeme s protagonistami, z ktorých vychádzajú dve ústredné postavy. Rýchlo rozprávajúca Ida, študentka lesníctva, sa netají svojimi hlbokými znalosťami. Nebojí sa spochybňovať názory politikov ani rodiny. Naopak, éterická mladá aktivistka Minka, bojuje so svojou úzkosťou, ktorá pramení zo stavu sveta naokolo. Odmieta byť vnímaná ako „precitlivená“ – to dokazuje racionálnou snahou dosiahnuť zlepšenie v prostredí mužských autorít, ktoré ju pre to neustále spochybňujú.

Ako diváctvo sme striedavo svedkami hrejivej prírodnej rozprávky (ako naznačuje názov) a lobistických stretnutí. Zábery vodnej hladiny, hustých lesov a divokej fauny kontrastujú s obrazmi mestských protestov. Režisérka sa vyhýba jednostranným naratívom, miesto toho zobrazuje komplexný obraz, kde sa stretávajú rôzne pohľady na systém ochrany prírody.

Medzi najsilnejšie chvíle patria práve konverzácie so starými rodičmi či pracovníkmi v lesnom hospodárstve. Napriek citeľnej frustrácii, ktorá pramení z odlišných názorov, sa stále dokážu rozprávať v pokoji a s nadhľadom. Občas sa ukáže, že majú predsa len niečo spoločné.

Sledujeme mladých aktivistov z organizácie Extinction Rebellion Finland – prostredníctvom menšej iniciatívy sa usilujú o zmenu zameranú na ochranu laponských lesov. Postupne sa zoznamujeme s protagonistami, z ktorých vychádzajú dve ústredné postavy. Rýchlo rozprávajúca Ida, študentka lesníctva, sa netají svojimi hlbokými znalosťami. Nebojí sa spochybňovať názory politikov ani rodiny. Naopak, éterická mladá aktivistka Minka, bojuje so svojou úzkosťou, ktorá pramení zo stavu sveta naokolo. Odmieta byť vnímaná ako „precitlivená“ – to dokazuje racionálnou snahou dosiahnuť zlepšenie v prostredí mužských autorít, ktoré ju pre to neustále spochybňujú.

Ako diváctvo sme striedavo svedkami hrejivej prírodnej rozprávky (ako naznačuje názov) a lobistických stretnutí. Zábery vodnej hladiny, hustých lesov a divokej fauny kontrastujú s obrazmi mestských protestov. Režisérka sa vyhýba jednostranným naratívom, miesto toho zobrazuje komplexný obraz, kde sa stretávajú rôzne pohľady na systém ochrany prírody.

Medzi najsilnejšie chvíle patria práve konverzácie so starými rodičmi či pracovníkmi v lesnom hospodárstve. Napriek citeľnej frustrácii, ktorá pramení z odlišných názorov, sa stále dokážu rozprávať v pokoji a s nadhľadom. Občas sa ukáže, že majú predsa len niečo spoločné.

Začínajú rebéliou, ale nekončia pri nej

Začínajú rebéliou, ale nekončia pri nej

Organizácie tohto charakteru čelia v poslednom čase kritike za to, že ich konania vyvolávajú rozruch bez viditeľnej snahy o zmysluplné kroky. Napriek mladému veku protagonistov vlastné motivácie vždy podkladajú argumentami, no nezabúdajú, že dôležité sú aj drobné zmeny a nenásilná „neposlušnosť”. Sami sa preto pýtajú, prečo sú vlastne vnímaní ako radikálni, keď sa len snažia chrániť tých slabších.

Toto zobrazenie klimatického aktivizmu je tým, čo do environmentálneho filmu prináša osviežujúci prístup. Nie sú to iba veľkolepé gestá bez pointy, ale každodenná snaha nájsť spoločné riešenie. Vo filme sú použité aj viaceré archívne zábery podobných protestov. Zatiaľ čo v minulosti boli tieto iniciatívy postavené skôr na osobnom presvedčení, dnes naplno využívajú vedecké zistenia a už nie sú také náchylné na protiútok veľkých spoločností.

Naliehavosť témy však Suutari nevedie k prehnanému obdivu. Nezobrazuje aktivistov a aktivistky ako hrdinov a hrdinky s odpoveďami na všetky problémy, ale ako mladých ľudí so svojimi slabosťami, naivitou, neuveriteľnou energiou a odvahou.

Hravá kamera Teemu Liakka a Jani Kumpulainena dokázala zachytiť ich bežné dni plné rozhovorov, radosti či tancovania. Vytvárajú atmosféru mládežníckej ľahkosti, v ktorej sa aspoň na chvíľu environmentálna úzkosť stráca. Idina babka v jednom zábere hovorí, že si mladí ľudia nemusia na svoje plecia brať všetky strasti sveta. Ida jej bez váhania odpovedá: „Zoberiem si toľko, koľko unesiem.“

Zaujímavé je aj to, ako film rozdeľuje diváctvo. Zatiaľ čo niektorých môže „radikalizmus“ mladých aktivistov iritovať, iných zase osloví ich neoblomná odhodlanosť a pocit, že konať treba hneď, pretože čas sa kráti. Všetci sa zhodujú, že prírodu treba chrániť, ale názor, akými prostriedkami a v akom veľkom rozsahu, sa líši. Vyvstáva tak otázka, ako sa zjednotiť v téme, ktorá sa bezpochyby týka nás všetkých.

Organizácie tohto charakteru čelia v poslednom čase kritike za to, že ich konania vyvolávajú rozruch bez viditeľnej snahy o zmysluplné kroky. Napriek mladému veku protagonistov vlastné motivácie vždy podkladajú argumentami, no nezabúdajú, že dôležité sú aj drobné zmeny a nenásilná „neposlušnosť”. Sami sa preto pýtajú, prečo sú vlastne vnímaní ako radikálni, keď sa len snažia chrániť tých slabších.

Toto zobrazenie klimatického aktivizmu je tým, čo do environmentálneho filmu prináša osviežujúci prístup. Nie sú to iba veľkolepé gestá bez pointy, ale každodenná snaha nájsť spoločné riešenie. Vo filme sú použité aj viaceré archívne zábery podobných protestov. Zatiaľ čo v minulosti boli tieto iniciatívy postavené skôr na osobnom presvedčení, dnes naplno využívajú vedecké zistenia a už nie sú také náchylné na protiútok veľkých spoločností.

Naliehavosť témy však Suutari nevedie k prehnanému obdivu. Nezobrazuje aktivistov a aktivistky ako hrdinov a hrdinky s odpoveďami na všetky problémy, ale ako mladých ľudí so svojimi slabosťami, naivitou, neuveriteľnou energiou a odvahou.

Hravá kamera Teemu Liakka a Jani Kumpulainena dokázala zachytiť ich bežné dni plné rozhovorov, radosti či tancovania. Vytvárajú atmosféru mládežníckej ľahkosti, v ktorej sa aspoň na chvíľu environmentálna úzkosť stráca. Idina babka v jednom zábere hovorí, že si mladí ľudia nemusia na svoje plecia brať všetky strasti sveta. Ida jej bez váhania odpovedá: „Zoberiem si toľko, koľko unesiem.“

Zaujímavé je aj to, ako film rozdeľuje diváctvo. Zatiaľ čo niektorých môže „radikalizmus“ mladých aktivistov iritovať, iných zase osloví ich neoblomná odhodlanosť a pocit, že konať treba hneď, pretože čas sa kráti. Všetci sa zhodujú, že prírodu treba chrániť, ale názor, akými prostriedkami a v akom veľkom rozsahu, sa líši. Vyvstáva tak otázka, ako sa zjednotiť v téme, ktorá sa bezpochyby týka nás všetkých.