Intímna harmónia ľudského a prírodného
Piesne zeme: Intímna harmónia ľudského a prírodného
Text: Broňa Macová
Zdroj: Film Europe
Meditatívne potulky plné spomienok, lyrických znení a podmanivých vizuálov. To všetko zahŕňa dokumentárny film režisérky Margreth Olin. Jej osemdesiatštyriročný otec nás sprevádza unikátnym prostredím nórskych fjord a ľadovcov. Do popredia panoramatických záberov sa dostáva najmä láskavý vzťah jej rodičov a ich úvahy o živote, prírode, stratách či smrti. Snímka Piesne zeme premiérovala na tohtoročnom festivale Scandi a od 15. februára ju môžete vidieť v slovenských kinách.
Meditatívne potulky plné spomienok, lyrických znení a podmanivých vizuálov. To všetko zahŕňa dokumentárny film režisérky Margreth Olin. Jej osemdesiatštyriročný otec nás sprevádza unikátnym prostredím nórskych fjord a ľadovcov. Do popredia panoramatických záberov sa dostáva najmä láskavý vzťah jej rodičov a ich úvahy o živote, prírode, stratách či smrti. Snímka Piesne zeme premiérovala na tohtoročnom festivale Scandi a od 15. februára ju môžete vidieť v slovenských kinách.
Analógia medzi telom a zemou
Analógia medzi telom a zemou
Naše puto s prírodou je výraznejšie, než si myslíme. Piesne zeme obrazmi prepájajú ľudské telo s horskými scenériami. Vidíme opakujúce sa vzorce, ktoré tvoria premyslenú analógiu. Všímame si podobnosť našej kože s ľadovými mozaikami a členitými poliami. Vnímame si súlad medzi naším tepom a zvukom ľadových krýh. Popraskaná pôda nám pripomína vrásky a nevyčerpateľné línie krajiny.
Toto spojenie sledujeme počas celého filmu. Nepredstavujú ho iba vizuálne detaily, ale najmä osobný vzťah režisérky a jej rodičov k životnému prostrediu a rodnému domovu. Zdá sa, že dychberúce okolie im pomáha zachovať si vitalitu a prekonať ťažké chvíle.
Intímny vzťah ku krajine je pre nás inšpiratívny. Ako diváci sa zamýšľame nad tým, čo pre nás znamená miesto, z ktorého pochádzame. Niekedy v ňom vyhľadávame staré spomienky, inokedy upokojenie a únik. Pýtame sa či ho dostatočne poznáme, či túžime po tom, opätovne sa doň vracať a ako veľmi nám záleží na jeho situácií.
Naše puto s prírodou je výraznejšie, než si myslíme. Piesne zeme obrazmi prepájajú ľudské telo s horskými scenériami. Vidíme opakujúce sa vzorce, ktoré tvoria premyslenú analógiu. Všímame si podobnosť našej kože s ľadovými mozaikami a členitými poliami. Vnímame si súlad medzi naším tepom a zvukom ľadových krýh. Popraskaná pôda nám pripomína vrásky a nevyčerpateľné línie krajiny.
Toto spojenie sledujeme počas celého filmu. Nepredstavujú ho iba vizuálne detaily, ale najmä osobný vzťah režisérky a jej rodičov k životnému prostrediu a rodnému domovu. Zdá sa, že dychberúce okolie im pomáha zachovať si vitalitu a prekonať ťažké chvíle.
Intímny vzťah ku krajine je pre nás inšpiratívny. Ako diváci sa zamýšľame nad tým, čo pre nás znamená miesto, z ktorého pochádzame. Niekedy v ňom vyhľadávame staré spomienky, inokedy upokojenie a únik. Pýtame sa či ho dostatočne poznáme, či túžime po tom, opätovne sa doň vracať a ako veľmi nám záleží na jeho situácií.
Zdroj: Film Europe
Niekedy zabúdame, že ľudstvo je len malým článkom prírody. My závisíme od nej, nie ona od nás. Širokouhlé zábery údolia Oldedalen v západnom Nórsku nám ukazujú, akým veľkolepým svetom sme obklopení. „Keď sa prestanete ponáhľať a rozhliadate sa, uvedomíte si, aký je človek v tomto svete malý,“ hovorí v dokumente otec režisérky.
Scény formuje živý priestor a kamera trefne pracuje s prirodzeným pohybom. Vďaka využitiu makroskopických detailov sa dostávame aj k tým najskrytejším zákutiam. Monumentálne fjordy obmieňajú miniatúrne praskliny v ľadových jaskyniach, tvary krýh vytvárajú dojem ľadovej záhrady. „Bolo nevyhnutné zarámovať zábery, na ktorých sa môj otec javil ako nepatrný na pozadí impozantného horského sveta,“ opisuje natáčanie režisérka Margreth Olin v rozhovore pre Film Fest Report.
Niekedy zabúdame, že ľudstvo je len malým článkom prírody. My závisíme od nej, nie ona od nás. Širokouhlé zábery údolia Oldedalen v západnom Nórsku nám ukazujú, akým veľkolepým svetom sme obklopení. „Keď sa prestanete ponáhľať a rozhliadate sa, uvedomíte si, aký je človek v tomto svete malý,“ hovorí v dokumente otec režisérky.
Scény formuje živý priestor a kamera trefne pracuje s prirodzeným pohybom. Vďaka využitiu makroskopických detailov sa dostávame aj k tým najskrytejším zákutiam. Monumentálne fjordy obmieňajú miniatúrne praskliny v ľadových jaskyniach, tvary krýh vytvárajú dojem ľadovej záhrady. „Bolo nevyhnutné zarámovať zábery, na ktorých sa môj otec javil ako nepatrný na pozadí impozantného horského sveta,“ opisuje natáčanie režisérka Margreth Olin v rozhovore pre Film Fest Report.
Čas plynie
Čas plynie
Prechádzky nordickou krajinou vo filme trvajú jeden rok. Usporiadanie záberov zachováva sled ročných období a symbolizuje prirodzený tok času. Neustále zmeny odzrkadľuje aj pohyb ľadovca v priebehu desaťročí. Film nie je klimatickým dokumentom, ale vyvoláva v nás túžbu chrániť prostredie, ktorého sme súčasťou.
Režisérka Olin sa snaží vyrovnať s kolobehom života a sveta okolo nej. Prostredníctvom rozprávania jej rodičov sa vraciame k starším generáciam, spomienkam a rodným koreňom. Súčasťou sú aj úvahy o smrti, ktoré prepájajú strach a vnútorný pokoj oboch rodičov. Niektoré cykly by sme sa mali naučiť prijať a nebojovať s nimi – podobne zakončuje myšlienku o vlastnej pominuteľnosti otec Olin.
Prechádzky nordickou krajinou vo filme trvajú jeden rok. Usporiadanie záberov zachováva sled ročných období a symbolizuje prirodzený tok času. Neustále zmeny odzrkadľuje aj pohyb ľadovca v priebehu desaťročí. Film nie je klimatickým dokumentom, ale vyvoláva v nás túžbu chrániť prostredie, ktorého sme súčasťou.
Režisérka Olin sa snaží vyrovnať s kolobehom života a sveta okolo nej. Prostredníctvom rozprávania jej rodičov sa vraciame k starším generáciam, spomienkam a rodným koreňom. Súčasťou sú aj úvahy o smrti, ktoré prepájajú strach a vnútorný pokoj oboch rodičov. Niektoré cykly by sme sa mali naučiť prijať a nebojovať s nimi – podobne zakončuje myšlienku o vlastnej pominuteľnosti otec Olin.
Zdroj: Film Europe
Prírodná symfónia, doslova
Prírodná symfónia, doslova
Film jemným a detailným spracovaním provokuje naše zmysly. Úchvatné scenérie zamestnávajú najmä náš zrak, ale tvorcovia vložili obdivuhodné úsilie do toho, aby nás upútal aj zvuk. Šušťanie vodných prúdov, snehové zosuvy, škrípanie ľadu a spevavá odozva vtákov predstavuje iba polovicu fascinácie.
Samotná hudba nám totiž v niektorých chvíľach tieto zvuky pripomína. Ako opisuje režisérka v rozhovore pre Film Fest Report, úlohou skladateľky Rebekke Karijord bolo premeniť zvuky vody, vetra či ľadovca na hudbu vytvorenú človekom. Kombinácia sláčikových a dychových nástrojov dokázala opäť navodiť atmosféru ozvien v doline Oldedalen. Zvukový dizajn tak dodáva snímke prírodný rytmus a dotvára celý projekt ako celok. Po zložení partitúry ju Karijord nahrala s hudobníkmi z London Contemporary Orchestra.
Piesne zeme nám ponúkajú mnoho odkazov. Tým základným je, aby sme prírodnú krásu nevnímali povrchne. Aby sme voči nej zachovávali úctu, túžili ju preskúmať a nechali sa unášať jej drobnými úlomkami.
Film jemným a detailným spracovaním provokuje naše zmysly. Úchvatné scenérie zamestnávajú najmä náš zrak, ale tvorcovia vložili obdivuhodné úsilie do toho, aby nás upútal aj zvuk. Šušťanie vodných prúdov, snehové zosuvy, škrípanie ľadu a spevavá odozva vtákov predstavuje iba polovicu fascinácie.
Samotná hudba nám totiž v niektorých chvíľach tieto zvuky pripomína. Ako opisuje režisérka v rozhovore pre Film Fest Report, úlohou skladateľky Rebekke Karijord bolo premeniť zvuky vody, vetra či ľadovca na hudbu vytvorenú človekom. Kombinácia sláčikových a dychových nástrojov dokázala opäť navodiť atmosféru ozvien v doline Oldedalen. Zvukový dizajn tak dodáva snímke prírodný rytmus a dotvára celý projekt ako celok. Po zložení partitúry ju Karijord nahrala s hudobníkmi z London Contemporary Orchestra.
Piesne zeme nám ponúkajú mnoho odkazov. Tým základným je, aby sme prírodnú krásu nevnímali povrchne. Aby sme voči nej zachovávali úctu, túžili ju preskúmať a nechali sa unášať jej drobnými úlomkami.