Kurdsko-sýrsky režisér Mano Khalil filmom Susedia vysvetľuje, odkiaľ pochádza

Mano Khalil (1964) je kurdsko–sýrsky filmový režisér. V roku 1987 sa presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie na VŠMU pod vedením Stanislava Párnického. Od roku 1990 do roku 1995 pracoval ako nezávislý filmový režisér pre Československú a neskôr Slovenskú televíziu. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Do Bratislavy prišiel uviesť svoj dlhometrážny, medzinárodne úspešný film Susedia (2021).

Do Československa ste prišli v mimoriadne turbulentnom období. Ako sa vám podarilo začleniť sa do klímy Nežnej revolúcie? Ako ste to z pohľadu cudzinca vnímali?

Fašizmus ovládal a bohužiaľ dodnes ovláda (nacionalistická strana BAF) Sýriu. Do Československa som z diktatúry Assada doletel plný elánu. Keď človek odíde z veľkej tragédie do menšej tragédie, tak cíti, že konečne môže dýchať. A ja ako Kurd som mohol v Československu rozprávať ako sa mi chcelo, mohol som kričať, mohol som nadávať, a to bolo prvýkrát, čo som sa cítil slobodne.Keď som sa vrátil naspäť do mojej krajiny, tak ma zatkli. Takže som tu bol pod kontrolou.

Pamätám si sviečkovú manifestáciu v Bratislave, počas ktorej policajti rozohnali masy ľudí. Mal som kamarátov, ktorí mi vysvetľovali ako to funguje a mne zmizol ružový obraz socializmu spred očí. Ono, viete, raz nejaký filozof povedal, že do 30-ky, keď človek nie je socialista, tak je hlúpy. A po tridsiatke, keď je stále socialista, tak je tiež hlúpy. (smiech)

Ale čo ma mimoriadne fascinovalo na tejto krajine, keď sa v 89. začala revolúcia v Prahe, bolo to, ako boli ľudia solidárni, bojovali a policajti nikoho nezbili ani nezabili. Dokonca ani keď sa Československo rozdelilo na 2 krajiny, tak nikto nedostal ani jednu facku. Tá kultúra, čo je v ľuďoch, to sebavedomie, ten rešpekt, ktorý fungoval, to ma fascinovalo a na to nikdy nezabudnem.

Presuňme sa k vášmu filmu Susedia. Priblížili by ste nám prvotný impulz k námetu filmu a proces písania scenára?

Raz sa ma švajčiarski žurnalisti pýtali, ako dlho som písal ten scenár a ja som povedal, že odvtedy, ako vnímam svet. Ten príbeh žije so mnou, 60% filmu je skutočne môj profil, môj život od detstva. Už v rámci štúdia som spisoval rôzne scény z môjho života, ktoré som chcel, aby boli zdokumentované. Po skončení školy, 30 rokov dozadu som začal písať scenár a vždy som ho aktualizoval ako počítačový program podľa toho, čo sa dialo na blízkom východe v Kurdistane, čo sa dialo so mnou ako s človekom.

Príbeh filmu sa odohráva na turecko-sýrskej hranici v malej dedinke s kurdsko-židovsko-arabským obyvateľstvom. Ako ste našli lokalitu na vystihnutie autentickej atmosféry Sýrie 80-tych rokov?

Môj sen bol natočiť film v sýrskom Kurdistane. Tam, kde som sa narodil, tam kde som príbehy prežil. Keď počas Sýrskej občianskej vojny Kurdi porazili Islamský štát a následne vznikla časť Kurdistanu, nastali podmienky na územie prísť a film natočiť. Po tom, čo Trump stiahol časť amerických vojakov z našej krajiny a teroristické skupiny začali útočiť, opäť pre mňa nebolo možné natočiť film tam, kde som chcel. Mali sme však už rozbehnutú produkciu, a preto som sa rozhodol pre rýchle náhradné riešenie. Našli sme malú dedinu v irackom Kurdistane, medzi Tureckom, Sýriou a Irakom. Tam sme vybudovali dedinku tak, aby vyzerala ako v Sýrskom Kurdistane. Pestovali sme malé záhradky, zeleninu, priniesli vodu a natočili film tam.

Vo filme ste obsadili viacero detských hercov. Mňa osobne veľmi zaujal herecký výkon protagonistu, vtedy len 5 ročného Serheda Khalila. Ako prebiehal proces výberu postavy protagonistu, ktorá predstavovala vašu osobnú skúsenosť z detstva?

Veľakrát to záleží na tom, ako človek buduje ten vzťah režisér – dieťa. My sme mali veľmi krásny vzťah. Aj som mal občas strach, že mi v polovici filmu povie, že už točiť nechce. Ako som ho našiel, to je veľmi zaujímavé. Robili sme kasting v utečeneckom tábore v Iraku, kde žijú sýrski Kurdi, lebo som chcel, aby dieťa rozprávalo tým istým nárečím ako ja. Natočili sme kasting 200-250 detí, no ja som stále nemal svojho detského hrdinu. Nakoniec prišla idea, že hrdinu vyhľadám v sýrskom Kurdistane. Poslal som tam štáb, aby hrdinu hľadali v tamojších rodinách. Tam sme našli 5-ročného chlapca, ktorý vedel neskutočne rýchlo meniť mimiku, tak som oňho prejavil záujem, vypýtal si jeho meno a adresu. Nakoniec som zistil, že to je môj vzdialený príbuzný.

Film mal miestami pre mňa až edukatívny charakter. Scenár zreteľne, no zároveň poeticky vysvetľoval okolnosti konfliktu, do ktorého bol dej zasadený. Mysleli ste pri tvorbe filmu na konkrétnu skupinu ľudí, ktorej by ste chceli problematiku objasniť?

Samozrejme, keď robím film, tak robím film pre celý svet a pre všetkých ľudí v ňom. V rámci 37 rokov, čo som v zahraničí, musím neustále objasňovať odkiaľ pochádzam. Niekedy vidím, ako ľudia môj pôvod niekedy nechápu. Filmom som chcel mať univerzálne vysvetlenie, nikdy som však nechcel ako scenárista ľudí poučovať. Ja si veľmi svojich divákov vážim, pracujem s prístupom, že môj divák je múdrejší než ja. Vo filme som rozprával svoj osobný príbeh a bolo pre mňa dôležité, aby ho diváci chápali, snažil som sa nájsť medzi tým balans. Film beží teraz na Slovensku, v Nemecku ale aj v arabskom svete, v Kanade či Indii a reakcie ľudí boli vždy rovnaké. Diváci sa smiali tam, kde sa mali smiať a zároveň mali veľmi ľudský vzťah k celému deju filmu.

Na záver by ma zaujímal váš aktuálny vzťah ku Slovensku. Čo sa podľa Vás zmenilo v atmosfére slovenskej spoločnosti?

Nikdy som nechcel rozprávať do politiky. Politizujem ľudsky, no pre mňa politika nemá s ľudskosťou nič spoločné. Na Slovensku som stretol veľa skvelých ľudí. Dnes je svet multikultúrny a ja hovorím, že byť iný je krásne. Bol by som rád, keby aj Slovensko raz malo “miešačku” multikulturalizmu.